Home | Fotogaléria | Interaktívna mapa | Download | Kontakt
HU | SK | EN | DE

Krajina na brehoch Bodrogu

Povesti

Potok Ketel

Maďarské šíky, osídľujúce novú domovinu, vedené vojvodom Árpádom dorazili na Medzibodrožie. Ocitli sa na nedoziernej rovine, ohraničenej dvoma rýchlotečúcimi riekami, s lesmi plnými bystronohej zveriny, s vodami bohatými na ryby a šťavnatými pastvinami pre svoje kone.

Jeden v veliteľov menom Ketel, už stredného veku, sa pustil pretekať s mladým bojovníkom. Obaja aj so svojimi koňmi skočili do úzkej, ale rýchlotečúcej a hlbokej riečky, ktorú mali preplávať. Pri preteku sa Ketel takmer utopil, no po jeho záchrane mu vojvoda Árpád od radosti podaroval celé okolie, rieka dostala meno Ketelov potok, a miesto, kde Ketel preplával rieku sa volalo Miesto ketelovho potoka. Po Ketelovej smrti miestu zostalo meno Potok, neskôr tam vzniknutú usadlosť tiež pomenovali Potokom. A pretože miesto stálo na brehu rieky, postavili tam aj hrad, ktorý bol od často rozvodnenej rieky zablatený, dostal meno Veľký Blatný Potok. Na ľavom brehu rieky vznikla malá dedina, tá dostala meno Malý Blatný Potok. Neskôr, po zlúčení do jedného mesta vznikol dnešný Sárospatak (Blatný Potok).

Víly karcsianskeho kostola

V Medzibodroží od nepamäti žili víly, ktoré sa cez deň zdržiavali v paláci na dne rieky, ale len čo zašlo slnko, vyšli z vody a do rána sa preháňali s vetrom. Stalo sa raz, že Duchovi tmy sa zapáčila kráľovná víl, ale tá odmietla jeho lásku, začo sa jej škaredý duch začal vyhrážať. Kráľovná preto už nikdy nevyšla zo svojho kaštieľa, až sa rozhodla, že sa odsťahuje. So svojimi dcérami teda zbúrali kaštieľ a z jeho kameňov postavili svojim obľúbeným ľuďom na brehu Karcse kostol. Nakoniec kráľovná s dvoma ďalšími vílami vzlietli nad jazero, aby do veže zavesili strieborný zvon. Keď zvon zazvonil, víly sa zľakli a zvon im vypadol do jazera. Leží tam, v hlbine, spolu aj s vežou dodnes, strážený jednou vílou, ktorá raz za sto rokov zazvoní, aby pripomenula pamiatku víl.

Kalvínsky kostol so šindľovou strechou, bez veže, dodnes stojí na brehu potoka Karcsa, v dedine Karcsa. Predpokladá sa, že vznikol na konci 11. a začiatku 12. storočia, aspoň čo sa týka rotundy, tvoriacej svätyňu. Jedna z najvýznamnejších pamiatok Medzibodrožia, možno ho navštevovať celoročne.

Láska močiarnej víly a mladého pána z Agárdu

V agárdskom močiari žila víla, krásna a dobrosrdečná. Vždy po zotmení zhromnaždila okolo seba vtáky nebeské a spievala spolu s nimi. Kto začul jej hlas, už naň nikdy nezabudol. Chcel ju nasledovať, ale ľudskými nohami nikto nevedel nasledovať jej ľahučké kroky po listoch lekna. Kto teda začul jej hlas, za istou smrťou sa hnal, ak ju chcel nasledovať.

Syn agárdskeho zemepána bol oddávna zamilovaný do víly, nikdy sa však nepokúšal ju nasledovať. Len počúval a so zahmlenými očami sa díval na močiar. Až mu raz jedna vedma poradila, aby sa posadil na takú snehobielu paripu, na ktorej ešte nikto nejazdil a ak treba, aj lietať vie. Mládenec prehľadal celý kraj, až kým v žrebčíne leleských bielych mníchov nenašiel snehobiele žriebä. lenže mnísi chceli zaň veľmi veľa, celé panstvo. Dohodli sa však a mládenec šťastne odcválal do nekonečného močiarneho sveta, kde ho vrúcne čakala víla. Hneď po stretnutí, za sprievodu horúcich bozkov zišli do podvodnej ríše a šťastne spolu žili.

V leleskom premonštrátskom archíve sa nachádza jedna zmluva zo 16. storočia, podľa ktorej Ľudovít Agárdy odovzáva prepoštstvu celý svoj majetok, výmenou za jedného koňa...

Rozprávka o vílach z Hradného vrchu, podľa Vissi Gyuláné

Na jednom zo strmých vrchov čarokrásneho hrebeňa Zemplínskej vrchoviny, trochu osamotene stojaceho, bol postavený rozprávkový kaštieľ zdobený vežičkami, patriaci vílam. Dedinčania vraveli, že to boli dobrosrdečné, hravé víly. Aj na tokajskom vrchu stál rozprávkový kaštieľ, ktorého obyvatelia, víly, sa priatelili s vílami na hradnom vrchu. Často sa spolu rozprávali a hrali sa. V jeden slnečný letný deň sa obyvatelia oboch hradov zase spolu hrali s loptou. Medzitým sa rozprávali, obzerali a kochali krajinou, až raz jednej nešikovnej víle lopta spadla do Tisy. V tom okamihu kaštieľ na hradnom vrchu prehltla zem, úplne sa prepadol.

okamihu kaštieľ na hradnom vrchu prehltla zem, úplne sa prepadol. Tento príbeh vznikol možno aj preto, že na hradnom vrchu sa nezachovali žiadne zbytky múrov, žiadne kamene, miesto je dávno zarastené trávou. Tunajšie obyvateľstvo dodnes zaujíma ozajstný príbeh hradu.

Povesť o poklade na Hradnom vrchu, podľa Vissi Gyuláné

Na Hradnom vrchu stával nádherný hrad, jeho panstvo skrývalo svoje poklady v hradnej pivnici. Starostlivo, pod siedmimi zámkami strážili svoje bohatstvo. Stalo sa raz, že hrad aj so svojimi pokladmi sa prepadol pod zem. Tamojší obyvatelia sa dlho zaoberali strateným pokladom. Na stráni Hradného vrchu sa za tmavých nocí často zjavovali planúce ohne; vtedy sa zišli muži a došli k záveru, že na tom mieste bude zakopaný poklad. Raz sa dedinčania dohodli a vystrojení motykami, čakanmi a lopatami sa vybrali hľadať poklad. Ďaleko zašli, keď konečne našli akúsi dutinu, podobnú pivnici. Bol v nej popísaný zažltnutý pergamen, schovaný vo fľaši. Odniesli ho k písma znalému dedinčanovi, lebo napísané bolo po francúzsky. Zistilo sa, že to písali už pred tisíc rokmi a stálo v ňom, že vnútro vrchu skrýva poklad neslýchaný, nevídaný. Ešte aj miesto vstupných železných dverí tam bolo popísané. Ale dvere vedúce k pokladu už nenašli, lebo strom, pod ktorým podľa listu mali byť, už dávno vyschol. Ale radšej nech nikto neskúša tie dvere otvoriť, leho za nimi je morské oko. Keď ich raz niekto otvorí, zaleje okolitý kraj voda. Raz jeden pastier naďabila na tie železné dvere, aj ich otvoril. Vyvalil sa z nich taký hrozný smrad, že sa skoro udusil. Dvere sa s ohromným hrmotom opäť zavreli. Odvtedy si už nikto netrúfal hľadať poklad.

Pôvod Kohútieho vrchu, podľa Vissi Gyuláné

V polovivi 17. stročia sa armáda temešvárskeho pašu Hasana vydala na výpravu za dobytím uhorských strážnych hradov, veru sa im aj podarilo dostať do svojich rúk jeden z nich, Tokajský hrad. Obyvateľstvo už poznalo Turka, vedeli, že kam vloží nohu, tam nasleduje plač a pustošenie. Čo Turek nezjedol, neukradol, to zničil, spálil.

Obyvatelia dediny Bodrogkisfalud nečakali so založenými rukami na rabujúce turecké hordy, pozbierali potraviny, domáce zvieratá a utiekli do blízkych vrchov, tam sa ukryli v hustom lese. Turci našli len prázdnu dedinu, z pomsty preto všetko podpálili. Ale neuspokojili sa len s tým, na noc sa ukryli a čakali. Zrada prišla zarána, hneď ako sa prvé lúče ranného slnka objavili na oblohe, od vrchov sa ozvalo hlasné kikiríkanie kohúta. Turci sa pustili za hlasom a dedinčania sa ledva zachránili. Keď nebezpečenstvo pominulo, vrátili sa naspäť do dediny a usilovnou prácou všetkou opäť vybudovali. Vrch dostal meno Kohútí vrch a nachádza sa tu jedna zo stredoeurópskych baní na zeolit.

Tanec kráv – povesť o jednom láne, podľa Vissi Gyuláné

Na Tokajskom podhorí boli práve oberačky, vedrá a putne sa rýchlo plnili strapcami sladkými ako med, robotníci spievali a rozprávali si veselé príbehy. Nazbierané ovocie vysýpali z putní do kadí postavených na konci radov. Keď sa kade do večera nenaplnili, zostali tam do nasledujúceho dňa. Aj teraz sa tak udialo. Deň sa skončil, robotníci sa pobrali domov, len voz s kaďou zostal vo vinici, strážiac tokajský poklad. Prišla teplá noc, hrozno v kadiach kačalo kvasiť a do rána sa objavil burčiak. Toho rána sa niekoľko kráv zatúlalo od svojej čriedy a pustili sa smerom k vinicam. Po dlhom výlete s radosťou objavili kaďu na kraji cesty, plnú akejsi chutnej tekutiny. Kravy si z nej, po spôsobe volov, dobre potiahli a kým dorazili robotníci, zvieratá sa váľali, skákali a tancovali po ceste a medzi riadkami, až si každý myslel, že sa mu marí. Len ťažko sa im podarilo zdivočené a rozveselené zvieratá odtiahnuť domov. Ako sa to mohlo stať? Tunajší ľudia veľmi dobre vedia, že v burčiaku je už dosť alkoholu a naše kravky, čo už zapierať, sa z neho opili. Odvtedy sa spomínaný lán nazýva "Kravský tanec" (Tehéntánc), na pamiatku tejto úsmevnej príhody.

Impresum  |  Ochrana údajov
Valid XHTML 1.0 Strict  |  prog&design  HonlapSzalon